KNIHA TÝŽDŇA / VLČÍ DÍTĚ
Román zachytáva dodnes takmer nespracovanú a za hranicami Nemecka málo známu tému o osudoch takzvaných vlčích detí z okolia bývalej metropoly Východného Pruska
Biografia nemeckého dievčaťa, ktoré stratí na konci druhej svetovej vojny mamu aj súrodencov, otvára medzi riadkami aj otázku kolektívnej viny. Ako žobravé dieťa sa samo pretĺka Litvou a Ruskom, prežije pokus o zabitie, v deviatich rokoch znásilnenie, nemilosrdné ponižovanie aj pobyt v gulagu. A čitateľ sa pritom opakovane pýta: Čo všetko dokáže zvládnuť jeden človek?
Román Ingeborg Jacobsovej Vlčí dítě (Academia Praha) zachytáva dodnes takmer nespracovanú a za hranicami Nemecka málo známu tému o osudoch takzvaných vlčích detí z okolia bývalej metropoly Východného Pruska zvanej Königsberg, dnes už ruskej enklávy Kaliningrad, a sčasti aj o osudoch tých, ktorých nazývali niekedy aj Hitlerovou poslednou obeťou – obyčajných nemeckých civilistov po víťaznom ťažení Červenej armády.
Železná Mária
Keď počas druhej svetovej vojny dobýjajú Sovieti Königsberg, snažia sa tisíce nemeckých rodín neúspešne ujsť. Mnohí rodičia a starí rodičia sa stanú obeťou brutality víťazov, ale aj mimoriadne krutej zimy a najmä obrovského hladomoru, ktorý priniesli január a február 1945. Siroty utekajú z hladovej oblasti do Pobaltia, najčastejšie do Litvy, kde sa živia najmä žobraním. Dodnes ani nemeckí historici nevyčíslili ich presné počty, podľa odhadov mohlo byť takýchto detí približne päťtisíc, dnes ich ešte môže žiť menej ako osemdesiat.
„Okamžite, keď som sa s týmto príbehom zoznámila, vedela som, že je niečím viac ako len námetom na obyčajnú televíznu reportáž,“ spomína autorka románu, televízna reportérka Ingeborg Jacobsová, ktorá v 90. rokoch vycestovala nahrávať televíznu reportáž do Kaliningradu – ten bol od konca vojny takmer polstoročie zakázanou zónou, kam mohli ľudia vstúpiť iba so špeciálnym úradným povolením.
Zhodou náhod Jacobsová stretáva práve na tomto mieste vyše sedemdesiatročnú Nemku Liesabeth Ottovú, ktorá v tejto oblasti prežila rané detstvo a jediné bezstarostné spomienky svojho života a po desaťročiach v Litve, na Sibíri, v Arménsku či západnom Nemecku sa tam vrátila, aby tu našla konečne svoj vnútorný pokoj. Po televíznej reportáži vznikol v Nemecku dokumentárny film Železná Mária a medzi oboma ženami aj silné priateľstvo. Konečným výsledkom niekoľkoročnej práce novinárky je však román Vlčie dieťa, ktorý teraz vyšiel v češtine.
Koľko toho zvládne jeden ľudský život? Pýtate sa, keď sledujete príbeh Liesabeth Ottovej, narodenej iba dva roky pred začiatkom druhej svetovej vojny. V roku 1945 zomiera na hladomor jej mama a ona zostáva iba s dvoma súrodencami. Osemročná Liesabeth sa jedného dňa svojim súrodencom stratí a dostane do nákladného vlaku, odkiaľ ju bez milosti vyhodia litovskí robotníci. Život jej zachráni litovská farmárka Mária, podľa ktorej si neskôr zmení krstné meno – rýchlo pochopí, že ako nemecké dievča u miestnych podporu nenájde. Hoci by mnohí domáci pomohli radi, boja sa prijať pod svoju strechu nemecké dieťa, pretože všade sliedia sovietski tajní.
Východopruský diablik
Malá Liesabeth sa vyberá po žobraní a tvrdo pracuje, aby sa uživila. Prežije neuveriteľné dobrodružstvá – vďaka svojej nenápadnosti nosí krátko po vojne do lesa správy litovským partizánom, lesným mužíkom, ktorí sa snažia zo začiatku vzdorovať sovietskej okupácii. Najčastejšie však zažíva ponižovanie – deti ju takmer obesia ako „Hitlera“, v deviatich rokoch ju znásilní muž, ktorý ju chce potom utopiť v rieke. Nachádza aj ľudí, ktorí jej podajú v najťažších chvíľach pomocnú ruku, rodinu, ktorá by si ju osvojila, však nie. Hoci postupne dochádza na základe medzinárodných dohôd k repatriácii Nemcov do pôvodnej vlasti, ona zostáva zabudnutá – za drobnú krádež sa dostáva do polepšovne a neskôr do gulagu, kde je najmladšou spomedzi všetkých žien. Po znásilnení troma dozorcami vo vyšetrovacej väzbe porodí v gulagu dcéru. V konfrontácii so sústavným ponižovaním hľadá hlavná hrdinka často vlastnú hodnotu.
„Vždy sa vo mne prebudil ten východopruský diablik,“ hovorí, keď opisuje, prečo sa nepoddala osudu, ale často si vlastnou tvrdohlavosťou aj skomplikovala situáciu. Nepopiera a ani neprikrášľuje. Konštatuje. O najväčších krutostiach, ktoré prežila, hovorí akoby medzi rečou, sugestívnosť jej príbehu ešte posilňuje to, že autorka Ingeborg Jacobsová píše román ako svoje osobné rozprávanie - v prvej osobe. Aj dlhé roky po vojne, v čase, keď sa stretáva s Jacobsovou, jej nemecký pôvod v niekdajšom Východnom Prusku komplikuje život: „Aj našu kravu volali fašistka,“ trpko konštatuje.
Keď však po desaťročiach stretáva svojho otca, ktorý bol na sklonku vojny na fronte ako lekár, a nachádza aj strateného staršieho brata, na ktorého ako dieťa často myslela, zisťuje, že ani s nimi a v ich svete sa necíti sama sebou.
Vlčie dieťa je príbehom o svete dedičných hriechov a svete roztrhnutom železnou oponou, najmä však príbehom o nekončiacom hľadaní vlastného domova, koreňov a vlastného ja.
