Píše Marván Muašer,
bývalý minister zahraničia a podpredseda jordánskej vlády,
autor knihy Druhé arabské prebudenie a boj za pluralitu
Skúsenosti Egypta a Sýrie dokladajú, že s cieľmi druhého arabského prebudenia nesúhlasia všetci.
Keď v roku 2011 vypukla arabská jar, jej primárnym cieľom malo byť presadzovanie plurality a demokracie – teda vecí, ktoré pri prvom antikoloniálnom prebudení arabského sveta v dvadsiatom storočí zostali zanedbané.
Po troch rokoch zápasu však tento proces sa ešte len začal. Dosiahne druhé arabské prebudenie konečne svoje ciele?
Odpoveď závisí od toho, ktorý z troch modelov arabské krajiny pri riadení svojho prechodu použijú: či ústretový a prezieravý model, ktorého cieľom je budovanie konsenzu, alebo prístup „víťaz berie všetko“, ktorý vyraďuje veľké segmenty populácie z podielu na dianí, alebo prístup „nezastavíme sa pred ničím“, ktorý sa zameriava na prežitie režimu.
Tieto modely odrážajú obrovské rozdiely v súčasných pomeroch a budúcich vyhliadkach jednotlivých arabských krajín.
Egyptská nula
Najsilnejším príkladom ústretového modelu je Tunisko, kde oponenti bývalého režimu vytvorili bez vojenského zásahu koaličnú vládu.
Tento proces, samozrejme, nebol jednoduchý. Po napätom boji si však Tunisania uvedomili, že jedinou cestou vpred je spolupráca.
V februári Tunisko schválilo najpokrokovejšiu ústavu v arabskom svete, ktorá zavádza rovnosť mužov a žien, umožňuje pokojné striedanie vlád a uznáva, že právo občanov nezastaví žiadne náboženské presvedčenie – tento v regióne nevídaný krok podporili islamistické aj sekulárne sily. Tuniská skúsenosť stelesňuje záväzok k pluralite a demokracii, ku ktorému sa druhé arabské prebudenie hlási.
Našťastie nie je Tunisko na tejto ceste samo. Aj Jemen a Maroko začali relatívne ústretový politický proces, pričom Jemen sa usiluje o národný dialóg a Maroko vytvára koaličnú vládu.
