KNIHA TÝŽDŇA / ČAS SRDCE - KORESPONDENCE
Vzťah Bachmannovej a Celana pokračuje zväčša v príbehu, v ktorom sa písanie stáva nie paralelou k životu, ale priamo ním samým
Ingeborg Bachmannová po zoznámení s Paulom Celanom v jednom z listov rodičom napísala: „...práve teraz je z mojej izby makové pole, pretože sa mu zapáčilo zasypávať ma práve týmto druhom kvetín.“ Vtedy, v májovej povojnovej Viedni, to nebol len začiatok ich zraňujúcej sa lásky, ale aj vzácneho vzťahu, ktorý bol v ich životoch azda tou najdôležitejšou, i keď neistou konštantou. Aj keď sa nikdy nestali životnými partnermi a ich spoločné, teda jeden pri druhom strávené chvíle, by sa dali spočítať len na niekoľko intenzívne prežitých mesiacov, potreba vedomia existencie toho druhého ich sprevádzala celý nasledujúci život.
V čase ich zoznámenia symbolicky predstavovali akoby dva nezmieriteľne odlišné svety. Ona, Rakúšanka z rodiny, ktorej idey nacizmu neboli až také vzdialené, študentka filozofie, vtedy píšuca diplomovú prácu o kritickom prijatí existenciálnej filozofie Martina Heidegegerra. On, básnik a prekladateľ, žid pochádzajúci z Černovice (dnes Ukrajina) bez štátnej príslušnosti, ktorý prežil holokaust. A práve táto ich priepastná rozdielnosť sa v ich budúcej tvorbe stala tým dôležitým dôvodom, ktorý nasmeroval ich literárne JA. Celanovo, v jeho zodpovednosti písať básne pre nemeckých čitateľov, ako toho, čo prežil, a Bachmannovej, v jej celoživotnom boji proti pohodliu zabúdania nemeckej a rakúskej fašistickej minulosti.
Fascinujúca korešpondencia
Takmer vzápätí po osudovom stretnutí Paul Celan odchádza do Paríža, kde sa natrvalo usádza a ich vzťah pokračuje zväčša v príbehu, v ktorom sa písanie stáva nie paralelou k životu, ale priamo ním samým, ako o tom svedčí kniha Čas srdce – korespondence (Pulchra). Prvý zachovaný list je z Vianoc roku 1948 a posledný z konca 60. rokov. Dnes by to bolo možno ľahšie a romantickejšie čítanie, keby ich listy boli len o nedopovedanej a nezavŕšenej láske. Ale ich vyše dvadsaťročné dopisovanie nie je iba dramatickým záznamom zložitej lásky, ale predovšetkým svedectvom neľahkých zápasov o presné zachytenie myšlienky, dôverným dokumentom otázok o tom, ako zvládnuť boj s takými rozličnými súpermi, akým je neprajnosť umeleckého sveta, či s banálnymi hmotnými starosťami, ale asi najviac denníkom úzkostí so seba samých. Práve preto frankfurtské vydavateľstvo Suhrkamp, v ktorom vydávali tvorbu obidvoch už za ich života, vydalo precízne kritické a komentované vydanie asi 200 listov, pohľadníc a telegramov s precízne vysvetľujúcimi komentármi a edičnými poznámkami.
Práve tie nás uvádzajú do povojnového nemeckého literárneho kontextu a umeleckej prevádzky, ktoré vtedy tvorili takí autori ako Heinrich Böll, Günter Grass, Max Frisch, Friedrich Dürrenmatt, literárni kritici Marcel Reich-Ranicki, Walter Jens, Hans Mayer či filozofi Ernst Bloch alebo Hans Georg Gadamer. Obidvaja, tak Bachmannová, ako aj Celan, hoci neboli rodenými Nemcami, boli pomeriavaní práve týmto hodnotovým kontextom, a zaiste právom.
Boj o porozumenie
Písanie pre Ingeborg Bachmannovú a Paula Celana nebolo ani ľahkým koníčkom, ani prácou, ktorá by im uľahčovala život, skôr naopak. Aj keď sa Bachmannová pomerne skoro preslávila zbierkou básni Čas na úver (1953), nemecká kritika nebola nadšená, keď po druhej básnickej zbierke Vzývanie Veľkého medveďa (1956) prešla k epickej próze a jej nasledujúcu tvorbu prijímala viac-menej rozpačito. Neprospel jej ani na tie časy medializovaný vzťah k švajčiarskemu spisovateľovi Maxovi Fischovi, po rozchode s ktorým sa psychicky nikdy nespamätala. Cítila sa zranená a porazená a jej väčšina nasledujúcich poviedok bola venovaná akoby jedinej téme - konfliktu medzi ženskými a mužskými princípmi.
Ak literárne „vysoké“ písanie nebolo pre Bachmannovú a Celana jednoduchou záležitosťou, tak aj ich súkromná korešpondencia bola predovšetkým bojom o vzájomné porozumenie, blízkosť, ale aj sebazáchovný útek jeden od druhého. Preto aj intenzita a rytmus korešpondencie kolíše od emocionálne silných listov k úplnému odmlčaniu, s dlhými úsekmi ticha, ktoré sú odrazom ťažkých životných situácií. Najmä u Celana, autora slávnej Fúgy smrti (zo zbierky Mak a pamäť, 1953) sa postupne stupňovala psychická kríza a po neoprávnenom obvinení z plagiátorstva (Gollova aféra) sa uzatvoril a vzdialil nielen priateľom, ale aj sebe. Jeho vnímanie sveta už nedokázalo zmeniť ani udelenie Büchnerovej ceny, ani pomoc a podpora Ingeborg. Asi sa nedalo zabrániť tomu, aby básnik, ktorý obohatil nemeckú lyriku o dych vyrážajúce výrazové prostriedky, neukončil v roku 1970 svoj život. O tri roky neskôr zomrela aj Ingeborg Bachmannová na následky popálenín, ktoré utrpela pri požiari vo svojom rímskom byte.
Autor: Beata Jablonská
