Píše Piotr Pomerancev,
ruský spisovateľ a televízny producent
Kremeľ podľa Baracka Obamu uviazol v starých spôsoboch studenej vojny či dokonca devätnásteho storočia. Ale pozrime sa bližšie na kremeľské akcie počas ukrajinskej krízy a jasne uvidíme mentalitu 21. storočia, manipuláciu s medzinárodnými finančnými prepojeniami, manipuláciu s globálnymi médiami a zmenu geopolitických aliancií.
Nemohol by to byť teda Západ, kto je chytený v starých spôsoboch, kým Moskva je geopolitickou avantgardou?
Nelineárna vojna
Kremeľský prístup by sa mohol nazývať nelineárnou vojnou, čo je pojem, ktorý v jednej svojej poviedke použil jeden z najbližších Putinových politických poradcov Vladislav Surkov, ktorý ju publikoval pod pseudonymom Natan Dubovickij len pár dní pred anexiou Krymu.
Surkov, ktorému sa pripisuje aj vynález systému riadenej demokracie, ktorý v 21. storočí v Rusku dominuje, sa zameriava aj na zahraničnú politiku. Tentoraz svoj nový príbeh situoval do dystopickej budúcnosti po „piatej svetovej vojne“.
Surkov píše: „Bola to prvá nelineárna vojna. V primitívnych vojnách 19. a 20. storočia bolo bežné, že proti sebe bojujú len dve strany. Dve krajiny, dva bloky spojencov. Teraz sa stretli štyri koalície. Nie dve proti dvom alebo tri proti jednej. Všetci proti všetkým.“
Toto je svet, kde sú staré geopolitické paradigmy neudržateľné. Tým, ako Kremeľ straší Západ, stavil na to, že staré aliancie ako EÚ a NATO znamenajú v tomto storočí menej než nové obchodné zväzky s nominálne „západnými“ spoločnosťami ako BP, Exxon, Mercedes a BASF. Medzitým mnohé západné krajiny vítajú skorumpované finančné toky z postsovietskeho priestoru: je to súčasť ich ekonomického modelu a nedajú sa v tom rušiť.
Nepriama intervencia
Zdá sa, že doteraz sa to Kremľu vyplácalo. Časťou zdôvodnenia pre rýchle prijatie Ruska do globálnej ekonomiky bolo, že takéto vzájomné prepojenie bude držať jeho agresivitu na uzde. Kremeľ si však vypočítal, že sa to dá obísť. Vzájomné prepojenie totiž tiež znamená, že Rusko sa môže priamej agresii vyhnúť.
„Zopár provincií sa mohlo pripojiť k jednej strane,“ pokračuje Surkov, „a niekoľko ďalších sa pridalo k inej. Jedno mesto alebo generácia, alebo pohlavie sa spojilo s ďalšou. A potom si mohli strany vymeniť, niekedy aj uprostred bitky. Ich ciele boli dosť odlišné. Väčšina rozumela, že súčasťou tohto procesu je aj vojna. Lenže nemusela byť jeho najdôležitejšou časťou.“
Podobné myslenie vidíme, keď sledujeme, ako sa Kremeľ hrá s východnou Ukrajinou: stavil na nepriamu intervenciu prostredníctvom miestnych gangov a pochopil záujmy takých miestnych obchodníkom s vplyvom, akým je donecký miliardár a najbohatší Ukrajinec Rinat Achmetov či bývalý charkovský gubernátor a dnes prezidentský kandidát Michail Dobkin. Hoci títo magnáti občas verejne vyhlásia, že sú za ukrajinskú územnú celistvosť, ich predchádzajúca podpora Janukoviča ich nabáda na obozretnosť vo vzťahu k novej kyjevskej vláde.
Práve ten správny stupeň separatizmu by mohol zaručiť ich bezpečnosť a to, že ich obrovské finančné záujmy zostanú nedotknuté. „Mysli globálne, konaj lokálne“ je najobľúbenejším klišé korporácií, ale práve tak by zo mohlo byť aj kremeľské motto v Donbasse.
