Píše politológ Daniel Šmihula (1972)
Víťazstvo Peržanov by znamenalo nielen víťazstvo Ázie, ale aj koniec demokracie a opätovné nastolenie oligarchie alebo dokonca tyranie.
Bitka pri Maratóne medzi Aténčanmi a ich spojencami Platajčanmi na jednej strane a armádou Perzskej ríše na druhej, ktorá sa odohrala niekedy v auguste alebo septembri roku 490 pred n. l., je jednou z prvých historicky lepšie zdokumentovaných bitiek antického obdobia.
Jej význam bol nielen vojenský, ale aj symbolický. Už starovekí Aténčania ju interpretovali ako prvý veľký konflikt medzi dvoma rozdielnymi politickými systémami, v ktorom mladá demokracia slobodných ľudí zvíťazila nad veľkou despotickou monarchiou. Alebo Európa nad Áziou.
Určite to aspoň sčasti bola pravda, pretože toto vojnové stretnutie malo pre obyvateľov Atén a celej Attiky aj vnútropolitický rozmer – víťazstvo Peržanov by znamenalo koniec demokracie a opätovné nastolenie oligarchie alebo dokonca tyranie.
Takýto pohľad na bitku pri Maratóne sa obnovil v 19. storočí, keď Európania začali hľadať korene svojej modernej západnej civilizácie práve v antickom Grécku.
Väčšia úcta voči človeku
No v skutočnosti takáto ideologická interpretácia bitky pri Maratóne môže byť viac alebo menej úspešne spochybňovaná.
