Pred tromi dňami som sa ocitol v Komornom divadle v Martine, kde som prežil kus života. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia po likvidácii bratislavského Divadla na korze a vzápätí ešte aj po vylúčení zo Zväzu divadelných umelcov - čo v tých prašivých okupačných časoch znamenalo nemilosrdný dištanc - ma vďaka režisérovi a šéfovi Ivanovi Petrovickému prichýlili v martinskom súbore najprv „inkognito“ (také pomery totiž zavládli v pookupačnej „normalizácii“) a po niekoľkých rokoch už aj oficiálne.