Je známe, že nešťastie nikdy nechodí samo, ale až taká kopa ich byť nemusela. Už každé zvlášť, nieto ešte spolu, totiž podrýva elementárnu dôveru v štát ako taký.
Prezident Ivan Gašparovič, ktorý má z ústavy, ktorú kedysi sám podpisoval, zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov, si po mesiaci našiel čas a odpísal Andrejovi Kiskovi, že nevidí „nutnosť osobne meritórne posudzovať politické otázky“.
Gašparovič tým dáva nielen svojmu nástupcovi, ale i všetkým občanom – bez ohľadu na to, koho volili – zrejme ešte nie posledný raz na známosť, že existujú ľudia, ktorí základný zákon rešpektovať nemusia.
O niečo neskôr smerácki poslanci odmietli v Národnej rade diskutovať o tom, ako je Slovensko pripravené na možný konflikt na Ukrajine. V tomto rozhodnutí je skrytá nielen akási magická predstava, že keď sa o probléme nebude diskutovať, problém zmizne, ale ide hlavne o ťažkú chorobu slovenského parlamentu, kde dlhodobo (aj v minulých volebných obdobiach) dominuje princíp, že väčšina môže všetko.
