Debata o vplyve sankcií proti Rusku, tak ako ju vedie nielen Robert Fico, hovorí, že máme v zásade dve možnosti. Buď budeme solidárni s Ukrajinou a niečo za to zaplatíme (percentá rastu HDP), alebo budeme solidárni so slovenskými občanmi a Ukrajina sa už o seba nejako postará.
Akoby sme si mali vybrať, či budeme slušní a chudobní, alebo pragmatickí a bohatší. Lenže takto tá dilema nestojí.
Dnešný spor o tom, ako postupovať voči Rusku, nie je len krutejšou verziou otázky, či si máme kupovať lacnejšiu, alebo fair-trade kávu. Účelom sankcií je ochromiť Putinovu moc alebo sebavedomie natoľko, aby sa neodvážil rozširovať jemu milé spoločenské zriadenie do krajín, ktoré majú alebo chcú mať liberálnu demokraciu (Únia a Ukrajina). Pretože väčšina ľudí v tých krajinách verí tomu, že liberálna demokracia je najvhodnejší nástroj na to, ako si zabezpečiť blahobyt.
Robert Fico má právo o politike k Rusku zvažovať v kategóriách vyššie platy/nižšie platy, vyššie ceny/nižšie ceny, väčší rast/menší rast. Nič iné vlastne ani nesľuboval. Nedorozumenie je v tom, že blízkosť Putinovho Ruska neohrozuje len akési kaviarenské potreby slobody, ale dnešný vývoj je ohrozením nášho blahobytu.
