KNIHA TÝŽDŇA / LEV A JEDNOROŽEC
George Orwell aj v esejach rozvíja svoju hlavnú tému: človek v súkolesí totalitnej moci
Pražské vydavateľstvo Argo pripravilo projekt predstavujúci kompletnú esejistickú tvorbu Georgea Orwella. Knihu Lev a jednorožec: eseje I. (1928 – 1941) preložila Kateřina Hilská ako prvý diel štvorzväzkového edičného počinu.
George Orwell (1903 – 1950) sa narodil v Barme, vo vtedajšej Britskej Indii, kde istý čas pôsobil v službách polície. Aj táto skúsenosť utvárala jeho vzťah k imperializmu. „Zlo“, „prázdnota a zbytočnosť nadvlády belochov na Východe“, takéto a podobné prívlastky možno nájsť nielen v eseji Ako som strieľal slona. Esej Marakéš je zase svedectvom o sociálnom cítení a solidarite s ťažko pracujúcimi, trpiacimi ľuďmi. Mlčky znášajú svoj údel a sú nevypočutí. Bezmenní. „Neviditeľní.“
Neviditeľní ľudia
Záujem o človeka je záujmom o život ako najvyššiu hodnotu. Túto myšlienku Orwell rozvinul v eseji Poprava obesením, tematizujúcej medznú situáciu, ktorej predchádzala reakcia odsúdeného, keď sa cestou na popravisko vyhol mláke. V tej chvíli Orwell pochopil „nevýslovnú krivdu, keď pretnete život v plnej sile. Ten muž nezomieral, bol nažive. On a my sme boli skupinkou mužov, ktorí spolu šli a videli, počuli, cítili, chápali rovnaký svet; a o dve minúty... bude o jednu myseľ menej, menej o jeden svet.“
Autor alegorických románov 1984 a Zvieracia farma venoval aj vo svojich esejach najväčšiu pozornosť totalitnej moci, jej podstate, povahe a mechanizmom. Písal o tendenciách ovládnuť individuálne ľudské osudy, privlastniť si ich a izolovať od ostatných, vytvoriť z nich masu uväznenú v strachu z dôsledkov, ktoré prichádzajú z porušenia pravidiel a príkazov, čo si myslieť, čo hovoriť a ako sa správať. Upozorňoval, že totalitná moc v človeku deformuje schopnosť vidieť veci a javy v súvislostiach a uplatňovať zvyčajné porovnávacie kritériá.
Nástup hnedých košieľ v Nemecku ho ako slobodomyseľného, ľavicovo zmýšľajúceho intelektuála mobilizoval rovnako ako „falošný úsvit“ sovietskeho komunizmu s čistkami, väznením bez súdu, s procesmi, popravami, lágrami, ako o Sovietskom zväze v roku 1938 referoval novinár Eugene Lyons v knihe Utopická úloha. Tú Orwell ako esejista recenzoval spolu s publikáciami od niekdajšieho cárskeho diplomata Nicolasa de Basilyho, amerického novinára Clarencea K. Streita či neskoršieho nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Bertranda Russella.
Orwell uvažoval politicky aj v polemikách nad knihami Dickensa, Tolstého či Henryho Millera. Literatúru totiž vnímal ako individuálny, nie však spoločensky vykorenený proces. Najčastejšie o nej uvažoval ako o akte slobodného prejavu (oslobodenom od politických programov či partajnej disciplíny), ktorý zachováva vernosť „duchovnej poctivosti“ a nepozná „dobrovoľnú autocenzúru“.
Krotenie moci
Orwell ľuďom intelektu, politickej citlivosti a mravnej zodpovednosti prisúdil úlohu opakovať tisíckrát počuté pravdy. Povedzme pravdu o tom, že „Hitler
nie je bezvýznamný šialenec a nemecké tanky nie sú z papiera“. Keďže „v súčasnosti sa právo neskrývanej sily uplatňuje temer všade a obdiv k tyranom sa pod rôznymi pláštikmi stal všeobecne vyznávanou vierou“.
Orwell hovoril o „krotení moci“ a túto apelatívnu požiadavku staval do protikladu so všeobecne prijímanými podmienkami, medzi ktoré patria módne, demagogické a alibistické tvrdenia. O občianskej bdelosti a pohotovosti si nikdy nerobil ilúzie. Naopak, krajne znepokojený registroval vzrastajúci nacionalizmus, ktorý vedno s „náboženskou bigotnosťou a feudálnou vernosťou“ pokladal za „oveľa mocnejšie sily než zdravý rozum“.
Mnohé vedel, iné „len“ predvídal. A dejiny ľudskej spoločnosti mu, žiaľ, dávali a stále dávajú za pravdu. Lebo „postavy z temného dávnoveku“ sú permanentne pripravené „vpochodovať do našej súčasnosti“. Lebo „ľudské typy, o ktorých sme sa domnievali, že vyhynuli pred stovkami rokov – tancujúci derviš, náčelník lupičov, Veľký inkvizítor – sa náhle znovu objavili, no nie ako pacienti blázincov,ale ako páni sveta“.
Orwellove literárne vybrúsené eseje sa čítajú ako mrazivo aktuálna výpoveď o nás, o našom sklone zľahčovať a zabúdať, o nezničiteľnej vôli ničiť a o prepotrebnej potrebe tvoriť. V umení a živote. Vždy, keď preváži druhý princíp, na chvíľu sa zlepšia vyhliadky, že tie temné postavy sa podarí hospitalizovať ešte skôr, ako sa vynoria z rovnako temnej minulosti.
