Ozdobou slovenskej demokracie sú aj prevádzkové paradoxy. Kým prezidentskou kampaňou sa niesla kritika, že konkrétny kandidát sľubuje, na čo úrad hlavy štátu nemá kompetencie, pred eurovoľbami podobná námietka neodznela.
Pritom medzi sľubmi, či predsavzatiami, ktorými nádejní europoslanci hýrili, nenájdeme jedno splniteľné. Buď sú široko-ďaleko mimo pôsobnosti europarlamentu, alebo široko-ďaleko nad politický vplyv nieto jednotlivého kandidáta či strany, ale celého slovenského zastúpenia.
Veru tak. To, či budú mať ľudia „viac práce a lepšie služby“, na čo láka napríklad Ivan Štefanec, nemôže garantovať ani on, ani celý europarlament, ktorého akčný rádius je v tejto oblasti menší než zanedbateľný.
