Píše sociologička Oľga Gyárfášová
Rekordy netrhajú ani najdôležitejšie voľby do parlamentu. Veľký podiel zodpovednosti na tom nesú politické strany.
Atmosféra pár dní pred voľbami do Európskeho parlamentu ostáva vlažná. Nedá sa vylúčiť, že Slovensko aj do tretice obháji titul rekordéra vo voličskej neúčasti.
Ak sa pozrieme na históriu medzičasom zľudoveného „slovenského paradoxu“ (to znamená rozporu medzi nadpriemerne pozitívnym hodnotením členstva v Európskej únii a ignorovaním volieb), vidíme, že (ne)záujem o eurovoľby nie je funkciou dĺžky členstva.
V roku 2009 sa aj napriek podstatne intenzívnejšej kampani, početnejším aktivitám politických strán, lepšej informovanosti a postupujúcej europeizácii účasť zdvihla oproti roku 2004 len o necelé tri percentuálne body.
„Tentoraz je to iné,“ tvrdí mobilizačná kampaň Európskeho parlamentu a myslí tým väčšie kompetencie europarlamentu, ale najmä užšie prepojenie medzi rozhodnutím európskych voličov a obsadením pozície šéfa európskej exekutívy.
Súboj piatich nominantov politických skupín však nevniesol do kampane očakávanú dynamiku, skôr naopak.
Dlhý zoznam, krátke programy
Okrem celoeurópskej personalizácie sme na Slovensku (ale nielen tu) mohli rátať aj s vyostrenejšou politizáciou súťaže hlavných aktérov – politických strán. Z hľadiska ich počtu ide naozaj o riadne dlhý zoznam, ale programová ponuka zaostáva.
