„Iba som si našiel spôsob, ako prednášať básne.“
Rovnako skromne sa uviedol aj na koncerte 27. októbra 1995 v Brne – a pridal ešte žartovnú spomienku: „Raz, keď som sa takto predstavil v ruskom mestečku, ozval sa z hľadiska výkrik: A načo si potom prišiel?“
Takto však Okudžava žartoval iba výnimočne – s publikom si rozumel bez žartov. Podobne ako kedysi náš Milan Rúfus aj on si navzdory „radostnému dnešku“ vybojoval právo na smútok. A aj keď dôvody smútku uvádzal v jemnom náznaku, milióny spoluobčanov mu dobre rozumeli: mali podobnú životnú skúsenosť ako on.
No keď bola vhodná príležitosť, Okudžava neváhal tú skúsenosť aj za komunizmu pomenovať na plné ústa.
