Literárium / Eugen Gindl
Minulosť rekonštruujeme, gumujeme, zlepšujeme. Prizdobujeme, rehabilitujeme, obžalúvame. Recyklujeme ju ako druhotnú surovinu. S najlepšími úmyslami, ale i rafinovane a účelovo. Zavše máme potrebu zbaviť sa minulosti. Tá sa nás však nechce vzdať. Vlečieme ju za sebou zavše ako bremeno, zavše ako užitočnú záťaž. Jednotlivci, rodiny, národy i štáty. Minulosť ostáva však jedným zo zdrojov a súčastí našej identity. Minulosť, tá nepregumovaná, je súčasťou nášho svedomia, integrity. Minulosť sa však v najrozličnejších kaleidoskopoch preskupuje do nových ornamentov. Podaktorí tvrdia, že v záplave vycizelovaných detailov histórie slabne kolektívna pamäť. Vytráca sa celistvé vnímanie toho, „čo bolo“. Naozaj? Sme svedkami, že opäť raz, akoskoro vždy po veľkých zlomoch, vraciame sa k hodnotám minulosti. V kŕčoch živelnej i riadenej, globálnej integrácie silnie potreba odlišovať sa, potreba diferenciácie. Je to panický útek, alebo návrat z pasce prítomnosti k overeným hodnotám?
Prítomnosť má na prahu 21. storočia konjunktúru. Nie nostalgia, nie utópie, ale zaklínadlo „tu a teraz“. Veď: minulosť i budúcnosť saskompromitovali. Korunovácia prítomnosti sa začala eufóriou po rozpade komunizmu. Pokračovala neoliberálnou globalizáciou a revolúciou informačných technológií. Politiku svetlej budúcnosti vystriedal konzum a jeho pôžitky. Prítomnosť vyvrcholila pocitom, že sa nám nadobro podarilo vymaniť zo zajatia času a priestoru. Nadvláda trhu dlhodobejšie predstavy o fungovaní štátu odmietla. Nahradila ich záplava krátkodobých, nekontrolovateľných operácií v čoraz rýchlejších cykloch. Penou nad týmto vývojom bol fatalistický optimizmus, ktorý sa počas poslednej krízy rozplynul. Opojenie a sebaistotu vystriedali neistota, úzkosť a obavy z budúcnosti.
Z ruín svetlých i apokalyptických vízií budúcnosti (za obzorom našich životov) sa ešte dymí. Utópie – tá komunistická, i tá neoliberálna – sa rozsypali. Oveľaskôr ako sme dúfali. To nás však nezbavuje povinnosti vytvárať ďalšie predstavy o budúcnosti. Nie ako absolútnu, nevyvrátiteľnú utópiu, ale ako ponuku najrozličnejších vízií. Architekti prítomnosti zahnali futurológov do suterénu verejného života. Na scéne sa však objavujú (aj) futurológovia laickí. Pokúšajú sa vyslobodiť budúcnosť zo zajatia prítomnosti. Budúcnosť, ktorá by nebola utópiou, ale ponukou najrozličnejších možností a ponúk. Bez tejto tvorivej subverzie by asi nebolo možné obnoviť v spoločnosti nádej na lepšiu budúcnosť. Dôveru vo vlastné sily.
(Nad knihou Gillesa Lipovetského: Hypermoderná doba).
