Píše politológ Radoslav Štefančík
Voľby do Európskeho parlamentu sa v odbornej literatúre zvyknú označovať prívlastkom „druhoradé“. Na rozdiel od hlasovania do národných parlamentov sa po nich prerozdeľuje menej politickej moci, menšiu pozornosť im venujú médiá a spravidla majú nižšiu voličskú účasť. Vládnuce strany v nich získavajú zvyčajne menšiu podporu a, naopak, malé subjekty si zvyknú polepšiť.
Ak by sme pre európske voľby mali nájsť vhodné prirovnanie iba na základe slovenských skúseností, v porovnaní s iným typom volieb by sa vo svojom význame posunuli až kamsi na tretiu alebo štvrtú úroveň.
Účasť každého približne ôsmeho občana oprávneného voliť vo víkendových voľbách je zlou správou o prístupe spoločnosti k spravovaniu vecí verejných, a to bez ohľadu na to, že európska politika sa môže javiť ako príliš vzdialená, nudná a málo zrozumiteľná.
Keď krúžky nie sú podstatné
Pri takejto nízkej účasti je akákoľvek interpretácia o víťazovi volieb diskutabilná. Vôbec nie je dôležité, že Smer síce zvíťazil, ale stratil jeden mandát či dokázal vyhrať v tradičnej bašte pravicových strán. Rovnako bezpredmetne sa javia vyššie percentá pre KDH, úspech SaS, Novy, SMK alebo „prekrúžkovaných“ kandidátov.
V týchto voľbách totiž niet víťaza, iba porazení.
