Píše Silvester Lavrík (1964),
dramaturg a spisovateľ,
naposledy mu vyšla kniha Naivné modlitby
Lebo predsa len – čím sú veci pohodlnejšie, dostupnejšie a lacnejšie, tým menej si ich vážime.
„Mačka sa neokotí, keď sa jej zachce, ale keď príde jej čas,“ hovorieval môj nahluchlý starý otec.
Narodil sa na sklonku devätnásteho storočia. Zažil dve svetové vojny. Po tej druhej mu boľševici zbúrali kováčsku vyhňu a zhabali všetky kone. V čase môjho detstva mu teda ostalo dosť času na vysedávanie pod planou hruškou a hlasné komentovanie okolia.
Celý týždeň som sa pokúšal spracovať fakt, že nás minulú sobotu šlo voliť trinásť percent. Početné komentáre, až na niektoré jednotlivosti, mi v tom príliš nepomohli. Stále som mal pocit, že nám niečo podstatné uniká. A potom som si spomenul na starého otca. Na jeho obľúbené porekadlo. Ale to až nakoniec.
Predtým ma zaujímalo, čo by on na tých trinásť percent povedal. Okrem iného preto, že prvú polovicu svojho života, tú produktívnu, prežil v Európe, na ktorej demokratické tradície a hodnotový svet sa tak radi odvolávame. Lebo nech bolo, ako bolo, do roku 1948 na dnešnom Slovensku nikto o tom, že je Európan, dôvod pochybovať nemal.
Radšej preteky
Dnes sa zdá, že sa tak cíti necelých šesťstotisíc obyvateľov Slovenskej republiky s právom voliť. Ostatní vo svete zdôrazňovaných individuálnych slobôd na nejakú abstraktnú Úniu nemáme čas.
Dnešní starí otcovia a matere ju nemajú zažitú a osvojenú pocitovo ani fakticky. Mnohí neboli ďalej než v krajskom meste. Sú aj takí, ktorí sa Európy pre istotu boja. Ako všetkého, čo ich osobný horizont presahuje.
Mladí ju považujú za samozrejmosť. Popri sledovaní aplikácií počítajúcich kroky, kalórie a lajky na to nemajú čas. Vo svojom voľnom čase všetci radšej vyrábame myriady selfies v úsilí pôsobiť sexy, cool a free. A nedajme sa mýliť. Aj pokosený trávnik a uprataná obývačka je vlastne len taká selfie či status, akurát nie virtuálnej povahy.
Alebo je to s nami vážnejšie? Naozaj je nám idea spoločnej Európy cudzia? A toto je náš výraz odporu? Pasívneho? Nebolo by to po prvý raz v našich dejinách. SNP je jednoznačne jednou z mála historických udalostí, ku ktorým prívlastok slovenské a národné legitímne patrí a ja si pamätám izby revolučných tradícií len zaprášené a prázdne.
