Píše Paul Hockenos,
berlínsky dopisovateľ časopisu Foreign Policy
Kancelárka je zovretá medzi dvoma zjavne nezlučiteľnými pohľadmi, z ktorých ani jeden nepriniesol výsledky.
Čo sa týka vzťahu k ruskému prezidentovi Vladimirovi Putinovi, v dnešnom Nemecku existujú – rovnako vo verejnosti, ako aj v zahraničnopolitických kruhoch – dva tábory: Amerika-Freunde (priatelia Ameriky) a Putin-Versteher (tí, čo chápu Putina, respektíve Putinovi sympatizanti).
V ukrajinskej kríze je nemecká kancelárka Angela Merkelová uväznená medzi nimi. Deliaca línia prebieha jej vlastným kabinetom, zloženým z kresťanských a sociálnych demokratov.
Merkelovej úlohou je nájsť strednú cestu – či, ak to dokáže, formulovať novú víziu –, ktorá definuje nielen nemeckú zahraničnú politiku, ale tiež nemeckú úlohu v Európe 21. storočia.
Je táto krajina vytrvalým členom západnej aliancie a zábezpekou v novom dlhotrvajúcom odťažitom vzťahu s Ruskom? Alebo je mostom medzi Východom a Západom, neutrálnejším vyjednávačom, ktorý hľadá prijateľné kompromisy s Kremľom? Alebo existuje pre Nemecko iný spôsob, ako sa pohybovať medzi týmito pólmi?
Situácia na východe Ukrajiny sa zhoršuje zo dňa na deň a tlak na Merkelovú, aby rezolútne a účinne konala, rastie.
V zúfalstve povolala z penzie vysokého diplomata, aby vyrokoval stabilnú situáciu na Ukrajine, aby tu 25. mája mohli prebehnúť prezidentské voľby. Lenže doteraz neukázala žiadny dôkaz, že sa Nemecko oslobodzuje od anachronických kategórií studenej vojny a definuje zahraničnú politiku pre budúcnosť.
USA majú vždy pravdu
Začnime „americkými priateľmi“, hoci tých rýchlo ubúda. V studeno-vojnových desaťročiach ich bolo tak veľa ako weisswurstov na Oktoberfeste a zvyčajne, hoci nie exkluzívne, sa dali nájsť v konzervatívnych stranách ako CDU a zosobňovali ich kancelári ako Konrad Adenauer a Helmut Kohl.
