Prípad Radoslava Procházku s financovaním kampane nevyzerá ružovo. Ak veríme v menej krikľavé zafarbenie, ako obvykle treba oddeliť podstatné od nepodstatného.
Podstatné je, že transparentné účtovanie výdavkov nevzniklo preto, aby pôvod každého jedného eura použitého v kampani bol nespochybniteľne zdokladovaný. To sa nedá. Vzniklo pre zvýšenie garancie, že kandidát nie je zaviazaný komusi, kto by si pre „dlh“ mohol činiť nárok vplývať na jeho rozhodovanie po prípadnom zvolení do funkcie.
Procházka hádže na podriadených nepriznané peniaze na kampaňČítajte
Toľko. Mýliť sa môžeme – nebolo by to prvýkrát - ale u Procházku je dôvodná domnienka, že aj keby sa jeho problémy s odpočtom darcov ukázali nezvládnuteľné, príčinou nezrovnalostí nebude faustovské zapredanie sa sponzorom.
Ak totiž existuje v slovenskej politike zjav, ktorý urobil všetko pre to, aby jeho vzťah k verejnej službe vyzeral autenticky a neprospechársky, tak je to Procházka.