Píše publicista Juraj Hrabko
Nepopieram „dobrý úmysel“ navrhovateľov novely ústavy, iba pripomínam, že nimi býva vydláždená cesta do pekla. Čo je aj prípad aktuálnej novely, a to aj napriek tomu, že v čase písania tohto textu nebolo známe, v akom znení ju napokon parlament schváli alebo schválil.
Napokon, včera dopoludnia to nevedeli ani samotní navrhovatelia a podporovatelia sudcovských čistiek. Známe bolo iba to, že ich bude dosť na to, aby sa toto čudo stalo súčasťou základného zákona.
Napríklad, poslanci Paška, Kaník či Brocka a ďalší sa podpísali pod pozmeňujúci návrh, aby predseda Najvyššieho súdu nebol automaticky členom Súdnej rady. Zároveň však podpísali aj iný pozmeňujúci návrh, aby členom Súdnej rady automaticky bol. To je negociácia po slovensky.
Podobne ako poslanec Mikloško, ktorý suverénne na začiatku svojho prejavu v debate vyhlásil, že „dostal taký list od jedného sudcu, istého spravodlivého a čestného, ktorý svoju činnosť berie naozaj ako povolanie a vec svedomia“, aby ho ukončil slovami: „Tak toto som citoval od sudcu, ktorého vlastne nepoznám.“ Také niečo sa naozaj nedá vymyslieť, to sa môže iba stať.
