Keď politickú stranu opustia jej zakladatelia, je to akoby opustenie rodiny. Mikuláš Dzurinda a Ivan Mikloš tým symbolicky zatiahli veko na truhle SDKÚ.
Kedysi tu bolo napísané, že po tom, čo Mečiar vystúpil z HZDS „lebo vedenie klame“, slovenská politika už iracionálnejšiu príhodu nezažije. A predsa. Keď odchádza z SDKÚ Dzurinda v spoločnosti Mikloša, je to opäť akoby telo opúšťala duša, dvojjedinosť sa trhala. Zo strany vyfučala jej konštitučná látka, veď nebyť Dzurindu, SDKÚ by nikdy ani nebola.
To, že politické subjekty, väčšinou po porážkach, obmieňajú vedenia, je beh vecí, ktorému títo dvaja – predovšetkým Dzurinda - roky vzdorovali. Na škodu vlastnú i strany, ale stáva sa, hoci zriedka, i v lepších zemepisných šírkach. Opustenie strany zakladateľmi je však akoby zavrhnutím rodiny, vyhlásením, že dom, ktorý vlastnoručne postavili a zveľaďovali, je odteraz prekliaty.
