Keď fiktívny parížsky komisár Maigret v tridsiatych rokoch minulého storočia pracoval na nejakom prípade, podstatnú časť pracovného času strávil v baroch a putikách pri pive a pernode. Pil a počúval, kládol otázky a intenzívne premýšľal. Občas využíval chudobné deti, ktoré sa túlali po uliciach a mali presnorený každý kút na to, aby mu našli za pár drobných stratené predmety či ľudí.
Podobne to robil aj Sherlock Holmes na prelome 19. a 20. storočia. Aj ten si vychoval tlupu chlapcov, ktorí boli schopní nájsť čokoľvek a kdekoľvek a oveľa rýchlejšie ako londýnska polícia. Niektoré prípady dokázal vyriešiť zo svojej izby ponorený v morfiovom obláčiku.
