Nielen ľudia, ktorí majú radi divadlo, tú notorickú metaforu poznajú - v nej sa už vyše polstoročie na svetových javiskách či mimo nich, ako sa komu hodí, čaká na istého Godota (ďalej už len G.), ktorý stále neprichádza.
U nás, lebo na Slovensku je to tak, máme vlastnú mutáciu tejto klasickej drámy – čakáme, kým G. odíde. A, našťastie, že nemôže nikdy neodísť, i keď by to plne bolo v duchu absurdnej poetiky – pozri bieloruskú dramatickú tvorbu. A hoci je naša realita často absurdnou komédiou, toto pravidlo v nej, chvalabohu, neplatí.
Preto my, starší chlapci, ktorí sa ešte pamätáme na povinnú vojenskú službu, v týchto dňoch striháme meter, koľko dní tu ešte G. s nami pobudne, kým naveky opustí prezidentský palác.
Pri strihaní by som rád pripomenul, že ešte celkom naisto nevieme, kto nášho G. vystrieda. Nie že by sme nepoznali meno, len si nie sme celkom istí, ako naplní naše očakávania. No jedno vieme určite – G. vo svojej funkcii zhodil latku noblesy tak pekelne hlboko, že i keď by sa jeho nástupca už od prvých chvíľ zvolenia začal zahrabávať, nebol by ešte ani na polceste ku dnu.
