Kedysi som vo filme Kára plná bolesti hral Jakuba, ktorý sa živil tým, že ľuďom nosil na káre vodu z neďalekého prameňa. Bola to asi voda liečivá, neboleli ich bruchá, možno bola dobrá po opici, možno z nej lepšie trávilo, lebo medzi klientelu patril aj farár, aj mäsiar. Doniesol a oni mu niečo dali.
Až si to všimla podnikavá žena, vyspala sa s Jakubom a tvrdila, že keď chcú ľudia piť, nech platia. Jakub to nechápal, tak sa spojila s mocnejšími v uniformách, vodu ohradili, prameň si privlastnili a Jakub skončil v uniforme. Na záver filmu čistí prameň po vojnovej apokalypse a hovorí, že každý fliačik zeme treba ľúbiť a brániť a voda pri tých slovách tečie z prameňa. Má metaforu krvi krajiny, slobody a lásky.
