Občianske oko už v roku 1999 upozorňovalo, že volebné zákony úplne nelogicky rozličným spôsobom riešia problémy, ktoré by pokojne mohli byť upravené rovnako. Ide napríklad o prekážky volebného práva, deň a čas konania volieb, podmienky vzdania sa kandidatúry, úpravu účasti médií na kampani a uverejňovania predvolebných prieskumov, ale aj dĺžku volebnej kampane. Zosúladenie by rozhodne prispelo k vyššej transparentnosti volieb.
Aktuálne je najhorúcejším kandidátom na zmeny prezidentský volebný zákon, ktorý už pripravil bývalej vládnej väčšine niekoľko krušných chvíľ počas posledných volieb. A nasledujúce sú už pred dverami.
Ak niekto cíti hrdosť na Slovensko pri pozorovaní českých susedov, ktorí stále rozprávajú o potrebe priamej voľby prezidenta, nijako však nie sú schopní ju schváliť, preceňuje úroveň našich politikov. Slovenská vládna koalícia bola v roku 1998 jednoducho taká rôznorodá, že prijatie dlho vopred avizovanej priamej voľby prezidenta bolo aj pragmaticky najschodnejším riešením. Lenže Slovensko bolo v čase rozhodnutia o vypracovaní zákona už niekoľko mesiacov bez hlavy štátu, čo dostalo autorov zákona pod značný časový tlak.
Výsledkom boli viaceré technické nedostatky. Chýbajúce stanovenie lehoty, počas ktorej sa kandidát v druhom kole môže vzdať kandidatúry, spôsobilo, že ministerstvo vnútra muselo dať vytlačiť úplne zbytočne tri druhy hlasovacích lístkov (dve náhradné pre prípad, že by sa jeden z kandidátov vzdal tesne pred druhým kolom). Hrozilo totiž, že by v prípade „vzdania sa kandidáta na poslednú chvíľu“ jednoducho technicky nebolo schopné realizovať voľby.
Neadekvátne stanovenie lehôt na delegovanie zástupcov petičných výborov do volebných komisií prinútilo petičné výbory delegovať zástupcov do Ústrednej volebnej komisie skôr, ako bola oficiálne potvrdená kandidatúra ich kandidáta. Ak by predseda parlamentu využil celú zákonnú lehotu - sedem dní od posledného dňa, keď je možné podať kandidatúru - museli by petičné výbory delegovať „vopred“ aj zástupcov do nižších stupňov komisií.
