Ja som pracoval vo svojej izbe. O niekoľko minút vošiel ku mne môj zať Michael, mladý nemecký elektroinžinier a opýtal sa ma, či som videl, akú košeľu má na sebe jeden z tých mladíkov.
Len sa pozri, má na sebe tričko pokreslené neonacistickými symbolmi! U nás v Nemecku túto firmu na viacerých miestach už dávno zakázali. A u vás nosí takéto tričko predstaviteľ štátnej firmy, rozčuľoval sa Michael. Vyjdem von a vidím, že jeden z tých mladíkov má na sebe čierne tričko „vyzdobené“ gotickými písmenami a lebkou. Opýtal som sa ho, či vie, že sú to neonacistické symboly. Mladík sa na mňa pokojne zahľadí a povie: „Pozrite sa, možno, že v Nemecku je zakázaná táto značka, u nás však nie je. A napokon toto tričko som teraz kúpil v Bratislave. A nezaujíma ma, čo je na ňom napísané. Podstatné je, že je lacné a kvalitné!“ Z jeho slov som vycítil, že presne vie, čo má na sebe.
Čo mám teda robiť? Chlapci sú zo štátnej firmy, navštívili nás v úradnej záležitosti a tú „vec“, ktorá ma pobúrila, predávajú na jednej z hlavných ulíc hlavného mesta.
