Raz som napísal takýto verš: „Vždy bola naša sila v zabúdaní.“
Ten verš nejako mimovoľne vyplynul, vyskytol sa, objavil sa, existuje a teraz po niekoľkých desaťročiach si uvedomujem, že stále platí. Že sa v mojej pesničke neobjavil náhodou. Že máloktoré moje verše platia tak ako tento. Je, bohužiaľ, nadčasový.
Píšem „bohužiaľ“, hoci by som sa mal tešiť. Ak sa autorovi podarí byť aktuálnym aj po tridsiatich rokoch, má sa tešiť. Ale mne sa nejako nechce jasať. Zabúdanie nie je nič, na čo by sme mali byť hrdí. Najmä zabúdanie na nepríjemné, nepekné veci, ktoré sa stali a sú súčasťou našej výbavy. Lebo ak si nechceme pamätať to, čo bolo, ako sa máme usilovať o to, čo bude?
