Píše politológ Michal Cirner
Na Slovensku cítiť všadeprítomnú únavu. Platí to o politikoch aj o občanoch, chýba sila hľadať nové výzvy. Pritom nejaké by sa našli.
V inauguračnom prejave prezidenta Andreja Kisku zaznela sentencia o tom, akoby nám chýbali veľké výzvy a ciele, pre ktoré by sa naša spoločnosť vedela nadchnúť.
Prezident správne naznačil, že nechýbajú. Bieda programov politických strán a nimi predkladané iniciatívy vytrhnuté z kontextu sú však často len žalostným výkrikom o priazeň voliča bez systémovosti a ucelenosti.
Je to opäť viac problém našej pravice, ktorá si na progrese a modernizácii vybudovala imidž. Ľavica posledné roky razí teóriu o revízii a zmierňovaní dosahu reforiem či o stabilite, čo by zlé jazyky označili za brežnevovské obdobie stagnácie a nehybnosti.
Perestrojkári
Keď sa pozrieme napravo na slovenských „perestrojkárov“, s odchodom Dzurindu a Mikloša z SDKÚ (napriek všetkej oprávnenej kritike voči nim) akoby zhasla nádej na novoprijaté méty, pretože títo politici symbolizovali vo svojej ére veľké vízie, ktoré dokázali pretaviť do reality.
