KNIHA TÝŽDŇA / MENOSLOV
Je dobré, keď človeka niekto pochopí, hovorí Alta Vášová vo svojej najnovšej knihe
Pre tvorbu Alty Vášovej je typická rozmanitosť literárnych druhov i žánrov, no jej autorský rukopis, osobitne v krátkych prózach, je nezameniteľný, a rovnako to platí pre kompozíciu a textovú štylizáciu. Autorkine knihy z posledného obdobia kolíšu na hrane prózy a poézie – ide najmä o reflexívnosť, metaforickosť, symbolickosť a zvláštny rytmus, stavbu viet, ich úsečnosť, niekedy absenciu slovies, prevahu menného vyjadrovania. Istá zvláštnosť platí i pre odseky, ktoré majú netradičnú pozíciu a spôsobujú, že čitateľ si „nemôže“ urobiť medzi nimi pauzu, lebo graficky neuzatvárajú sémantický celok, „nútia“ percipienta čítať ďalej.
Prózy najnovšej autorkinej knihy Menoslov (F. R. & G. 2014) nesú v názvoch rôzne mená, podľa nich sú texty abecedne zoradené a pri každom mene je číslica. Čitateľ sa čoskoro dovtípi, že čísla označujú vek protagonistov. Pritom nejde o „konkrétnych“ ľudí, ale o životné príbehy a pocity každého z nás. „Pochopíš, že máš meno. Si zaradený.“ Vášová stvárňuje v podstate každodenné problémy, vyberá témy, týkajúce sa človeka v jeho vývine od detstva po starobu až k smrti.
Vševediaci rozprávač
V knihe je hodne sentencií, väčšinou vo forme reflexií či otázok, dokonca môžeme nájsť i reflexie s napätím, keď autorka hovorí o vážnych, no samozrejmých problémoch, ktoré by mohli byť aj predmetom publicistiky. Ťažké veci človeka stvárňuje otvorene, priam naturalisticky, melancholickosť a sentimentálnosť dokázala ustrážiť, lebo veci pomenovala priamo. Prostredníctvom svojich postáv jemne odhaľuje všetko to, čo človek každý deň a po celý život cíti, prežíva, ale často nepomenúva, neodkrýva. Docieľuje to vševediacim autorským rozprávačom, ktorý zachytáva aj rozmýšľanie postavy, texty sú postavené na vnútorných monológoch, ešte i klasické opisy majú takúto formu.
Jej protagonisti prežívajú psychické a fyzické traumy bez ohľadu na vek, najhoršie v čase starnutia. To spája postavy rôznych povolaní, záujmov, pozícií súčasných i minulých, všedný deň sa kríži s históriou, osobné so všeobecným. Človek sa pominie, bežné dni idú ďalej, ľudia si zvyknú, čosi jedinečné však predsa zostáva. Čitateľ sa ľahko naladí na ponúkanú zvláštnu atmosféru životných okolností človeka, lebo ju sám zažil alebo bol jej svedkom.
Z ktorejkoľvek časti Menoslovu si vyberieme meno, nájdeme za ním kúsok osudu človeka zasiahnutého nejakou traumou. Autorka sa vie precízne ponoriť do duše svojho protagonistu, vykresliť jeho psychiku na základe hoci len jednej udalosti z jeho života až tak, že čitateľ na Vášovej postavy nezabúda. Tento postup má silné etické posolstvo, je istým spôsobom „učebnicou“ psychológie a sociológie. Zoznámime sa napríklad so slepým výtvarníkom, s vedcom, tínedžerkou, spevákom, starnúcou ženou, hudobníkom, matkou dospievajúcich detí, starcom, manažérom, bezdomovkyňou,... takmer s troma desiatkami postáv. S nimi sa spájajú dôležité motívy či zaujímavé témy.
Neschopnosť zvíťaziť nad sebou
Postavy Alty Vášovej ustavične uvažujú, v ich myslení prebiehajú asociácie i uvedomenie si neschopnosti zvíťaziť nad sebou. Plány a odhodlania často stroskotajú na nemohúcnosti, túžby naplnené nesprávnym spôsobom majú negatívny výsledok. Zranený, plachý človek, zvyknutý na stereotypy, ťažko mení systém, v každej činnosti má zábrany, nedokáže vyjsť z bludného kruhu. Môže to byť mladá žena, ktorá uteká z domu, vdovec na dôchodku, ktorý stratil záujem o všetko, alebo človek, ktorý pre svoj záujem nezapadne do masy. Je to i starostlivá, no nervózna matka, upodozrievaví starí manželia a ich zvláštne vzťahy, človek blúdiaci po meste, hľadajúci minulosť, svoje detstvo, ktorý konfrontuje staré s novým a ktorý sa nevie odtrhnúť od rodného domu.
Postava, s ktorou sa spája motív tajomna, hľadajúca to, čo je za niečím či v jeho vnútri, je v próze so silným symbolom ľudskej zvedavosti, niekedy zbytočnej námahy, ústiacej do zničenia fyzickej i psychickej stránky organizmu. Oproti je častejšie postava človeka, ktorá chce od všetkého a každého uniknúť, preto autorka volí motív pohybu v priestore, častý je stále nejaký terénny cieľ. Na druhej strane sa Vášovej textami tiahne motív, ktorý zvláštnym, metaforickým spôsobom hovorí o tom, čo ľudí spája. „Je dobré, keď človeka niekto pochopí.“
Alte Vášovej sa opäť podarilo vynikajúco vykresliť hĺbky a zvláštnosti ľudskej duše, väčšinou v ťažkých stavoch, v zranenosti, ktorá má rôzne príčiny. Svoje postavy neľutuje, stvárňuje ich realisticky, s trochou fantázie, irónie, takže niekedy vyznievajú tragikomicky, ale veľmi vážne. „Takéto texty môže napísať len niekto, kto vie o sebe už takmer všetko a ešte stále takmer nič,“ uviedol v zvláštnom doslove ku knihe Peter Zajac.
