Literárium / Ján Buzássy
Bože, už by som nechcel myslieť na Ukrajinu, už nie výstrely a krv! Už by sa žiadalo po všetkých vzrušeniach až mníšske „STÍŠENIE“. Spokornieť, uvoľniť sa, uvoľniť v sebe tichý, hlbší priestor. Rád by som aspoň počul ukrajinskú banduru: „Vzal by som banduru, popamäti hral, vďaka tej bandure odišiel by žiaľ.“ To sú len ozvuky počutej piesne, chcel by som, aby bandura zase znela. Je to oblý, krásny nástroj so zvonivým zvukom. Ale sú „veci tam dolu“, ako hovorí veľký básnik Rilke. Ťažko ich odstaviť. Skúšam si zase listovať v rímskom filozofovi Senecovi, ktorý hovorí, že „zlo v nás treba liečiť“. V jednom zo svojich slávnych Listov píše, ako bojuje s hlukom, ktorý mu prekáža, keď sa chce sústrediť na štúdium a prácu. Má problém, lebo býva „priamo nad kúpeľmi“, odkiaľ sa rozlieha krik a všetky zvuky, ktoré nás môžu pripraviť o uši. Počuť výskot a funenie, aké vzniká pri vodných hrách, keď sa ozývajú olovené guľky z rukavíc. Neviem, o akú hru ide, ale tie olovené guľky ma vracajú na Ukrajinu, tam ich vo vzduchu sviští veru dosť. Náš stoický filozof by tu neobstál. Hoci inde hovorí, že „všetky spory stíši náš rozum“. Ale rozum máva vo vojne obmedzenú kompetenciu. A čo ak práve v rozume je naša chyba? A stíšenie mu nepomôže. Sme v Európskej únii i v NATO, ale stále máme v hlave aj Varšavskú zmluvu (niektorí), rozum je ako vo zveráku, škrípe a sám vydáva časť toho hluku a zavýjania. Podľa Senecu práve naša myseľ vytvára huk, a „choroby ľudskej mysle sú najnebezpečnejšie, keď sa usadia pod povrchom“. Teda sa ozývajú rilkeovské „veci tam dolu“. A tam je zase tá naša Varšavská zmluva a tábor mieru a socializmu. Ach, jaj!
Tábor mi pripomenul aj básnik a františkán Rudolf Dilong. Po skončení druhej veľkej vojny odišiel do zahraničia, kde ako utečenec musel stráviť istý čas v táboroch, lágroch. Ako píše vo svojej spomienkovej próze, „v lágri sa začala vzmáhať kadejaká burina“, čo skazilo aj tých, ktorí boli „málo zlí“. Atmosféra aj jemu zvierala hlavu. Psychológiu lágra poznáme aspoň čiastočne aj my ostatní. Málo z toho vieme vyťažiť pre lepší život.
Záver svojich úvah si požičiam zas od Dilonga, keď hovorí o Slovensku: „Ty otčina moja! Žiť budeš moja zbožňovaná!“
