Chcem sa priznať, že raz, keď som bol ešte mladý, som urobil niečo bláznivé. V roku 1993 som zanechal univerzitné štúdium v Kalifornii a vrátil som sa do Moskvy. Európske krajiny podpísali Maastrichtskú zmluvu a ja som sníval o tom, že sa Rusko pripojí k Európskej únii.
Zdá sa, že som nebol jediný. Vtedajší ruský prezident Boris Jeľcin povedal, že „Európa bez Ruska nie je vôbec Európou. Len s Ruskom môže byť väčšou Európou, ktorá na svete nebude mať rovného.“
Jeľcin, tak ako odvtedy mnoho iných ľudí a myšlienok, zomrel. Po anexii Krymu je jasné, že nielen Turecko a Albánsko, ale aj Ukrajina by sa pripojila k Únii skôr ako Rusko.
A tak sa môj sen, že sa v rámci svojej krajiny stanem európskym občanom, rozplynul. Preto sa o niekoľko dní sťahujem do Berlína.
Sny dostali na frak
Myšlienka na emigráciu ma lákala a dráždila celý život. Ale tu sa musím priznať ešte k niečomu inému: napriek neznalosti cudzích jazykov a svojej židovskej národnosti, som vlastenec a ruská schopnosť vstať z kolien po roku 1991 ma napĺňala radosťou.
Veľmi rád by som nielen videl, aké udalosti sa v Rusku v budúcnosti udejú, ale tiež by som v nich rád hral nejakú úlohu tým, že by som sa ďalej podieľal na vytváraní skutočne slobodnej tlače, ktorá by podobne ako v Spojených štátoch publikovala odhalenia ľudí, ako je Edward Snowden.
Lenže to sa už pre mňa skončilo. Tým nehovorím, že som nedosiahol nič. V skutočnosti niektoré z médií, ktoré som mal to šťastie pomáhať vytvárať, zostávajú nezávislé a do dnešného dňa odmietajú kompromis.
