Píše Miroslav Beblavý
Jestvuje zaručený spôsob, ako do minúty nasrdiť drvivú väčšinu Slovákov – začať im vysvetľovať, že sa vlastne nemajú zle. Návod má niekoľko ingrediencií. Treba začať tým, že asi 90 % svetovej populácie si žije horšie. Pokračovať výdobytkami novembra (sloboda, cestovanie...) A skončiť tým, že nikdy na Slovensku nebolo tak dobre ako ostatných desať rokov. Odpovede čoraz nespokojnejšieho našinca možno stručne zhrnúť do vety: To ma nezaujíma a ani mi to nestačí.
Ako politik sa tak ocitám v delikátnej situácii. Obe strany totiž majú pravdu. Hrdosť aj nespokojnosť sú namieste a dokonca sa v mnohom vzájomne podmieňujú – jedno bez druhého by nemohlo byť. Skúsim vysvetliť prečo.
Šťastnejší ako susedia
Ak by mal nezaujatý pozorovateľ v júni 1914 odhadnúť, ktorý národ strednej Európy dokáže z nadchádzajúcej storočnej mizérie vyťažiť najviac, takmer určite by mu nenapadli Slováci. Kým naši českí bratia zažívali v predlitavskej časti monarchie občianske slobody, politické a národné dozrievanie aj ekonomický rozvoj, na Slovensku nebolo z toho nič, ak nepočítame hospodársky dynamizmus vybraných regiónov. Kým južní Slovania, Česi aj Rumuni žijúci v monarchii mali rôzne viac či menej realistické plány na pozdvihnutie svojich národov k rovnoprávnosti s Rakúšanmi a Maďarmi, Slovensku chýbali čo i len početnejšie národné elity.
Takto by sa dalo pokračovať dlho, pointa však zostáva rovnaká. Rok 1918 ako osudový skok vpred nielenže nebol nevyhnutný, ale len o pár rokov skôr by sa zdal chimérou.
