Názorové či programové platformy v slovenských politických stranách nemali nikdy dlhú životnosť. Pri prvom type, ktorý tvoria frakcie, ktoré vznikli z vôle nespokojného jednotlivca či časti strany, je to celkom pochopiteľné. Ako sa ukázalo už krátko po ich vzniku, nakoniec boli predstupňom odchodu nespokojencov zo strany.
To bol prípad platformy VPN Za demokratické Slovensko, z ktorej vzniklo HZDS, Slovenského kresťanskodemokratického hnutia v KDH, Slobodného fóra v SDKÚ i Alfy Radoslava Procházku v KDH. (O vlastnú platformu sa ku koncu svojho pôsobenia v SMK uchádzali aj poslanci okolo Bélu Bugára.)
Druhý typ – frakcie, ktoré vznikli so súhlasom či na podnet vedenia – je teoreticky životaschopnejší, ale slovenská prax ukazuje, že ani toto riešenie sa zatiaľ neujalo.
