Píše Edward Lucas,
editor týždenníka The Economist
Ukrajinská kríza bola príležitosťou, ako vrátiť V4 cieľa a dôležitosť. Namiesto toho sa jej členské štáty rozdelili, čo ohrozuje samotnú podstatu visegrádskej skupiny.
Slovensko preberá po Maďarsku predsedníctvo visegrádskej skupiny. Deje sa tak vo chvíli, keď krajina aj organizácia samotná čelia neľahkým výzvam. Ukrajinská kríza je pritom ako na mieru šitá na posilnenie solidarity vnútri Visegrádskej štvorky.
Po pokojných rokoch, ktoré prišli po vstupe do Európskej únie, sa z V4 stala skupina bez poslania. Vnútorná súdržnosť bola slabá – každý z členov si viac cenil dobré vzťahy so západoeurópskymi krajinami, obzvlášť s Nemeckom, než väzby s ostatnými členskými štátmi skupiny. V4 bola skôr na ozdobu, než aby plnila nejakú funkciu.
Ani spoločné poľsko-maďarské predsedníctvo Európskej únii v roku 2011 nesplnilo očakávania. Maďarsku patrilo prvých šesť mesiacov, ale sklamalo Poľsko tým, že nedokázalo dostatočne energicky presadzovať spoločnú agendu. Nepomohlo ani prepustenie časti kľúčových maďarských predstaviteľov. Dôvodom bola údajná nelojálnosť vláde Viktora Orbána.
Nebolo vôbec ťažké určiť, v čom bol problém: skupina V4 jednoducho nemala dosť spoločných záujmov. Stačila však zmena okolností a V4 opätovne nadobudla význam. Začalo sa to poľským predsedníctvom v rokoch 2012 až 2013, ktoré charakterizoval dôraz na energetickú bezpečnosť.
Pravý opak
Spôsob, akým sa situácia zmenila teraz, mal spraviť z V4 dôležitú organizáciu. Bezpečnostná hrozba v podobe Ruska mohla a mala prehĺbiť spoluprácu. Všetky štyri členské krajiny sa delia o bolestivé historické skúsenosti. Majú väzby a (okrem Česka) spoločné hranice s Ukrajinou. Ich zahraničná politika i vojenské elity sú inštinktívne proatlantické. Lenže nastal pravý opak.
