Píše Michaela Farenzenová,
výskumníčka Inštitútu SGI
V roku 2013 zarobili pracujúci na Slovensku priemerne 824 eur. Minimálna mzda bola stanovená na 338 eur a životné minimum predstavovalo sumu 198 eur. Z príjmu nižšieho ako životné minimum, a teda zo základnej dávky v hmotnej núdzi vo výške 60,5 eura, muselo vyžiť približne 180-tisíc ľudí. Od roku 2004 mali poberatelia dávky v hmotnej núdzi možnosť zapojiť sa do aktivačných prác a za odpracovanie 10 až 20 hodín týždenne si mohli prilepšiť o 63 eur. Toľko čísla na úvod.
Predstavitelia súčasnej vlády sa rozhodli systém vyplácania dávok v hmotnej núdzi zmeniť. Zmenou legislatívy podmienili aj získanie základnej dávky v hmotnej núdzi prácou (32 hodín mesačne), čo v praxi znamená rozšírenie aktivačných prác. Rozdiel je v tom, že tu už nejde o prilepšenie si, ale o prežitie. Ak úrad práce poberateľa dávky vyzve, aby si základnú dávku odpracoval a on tak neurobí, dávku mu nevyplatia.
V prechodnom polročnom období určenom na prípravu rozšírenej aktivácie sa viacerí politici predbiehali vo vyjadreniach o pozitívach nového systému. Podľa ministra práce Jána Richtera (Smer) sú prednosťami zákona motivácia, aktivácia a záujem. Splnomocnenec vlády pre rómske komunity Peter Pollák (OĽaNO) zase tvrdí, že odpracovanie dávky v hmotnej núdzi poberateľom „pomôže získať zručnosti a poznatky, ktoré môžu neskôr využiť pri hľadaní práce“. A napokon Július Brocka (KDH), (ktorý síce k zákonu nie je úplne nekritický), verí, že „práce je na Slovensku dosť pre všetkých, ktorí môžu a chcú pracovať“.
Do diskusie sa zapojili aj riaditelia úradov práce. O poberateľoch dávky v hmotnej núdzi začali hovoriť ako o zamestnancoch a o obciach ako o objednávateľoch prác a služieb.
Ako ukázala aj štúdia Inštitútu SGI (2013), všetky tieto tvrdenia sú, ak nie priamo nepravdivé, tak minimálne zavádzajúce.
