P íše historik Roman Holec
Slovenské reakcie boli pestré, ale diskusiu rýchlo vybielila cenzúra.
Atentát v Sarajeve slovenská verejnosť prijala – ako všade inde – s veľkým prekvapením a stretol sa s jednoznačným odsúdením. Jednak takýto čin mohol len ťažko prospieť každodennej politike, jednak práve František Ferdinand patril k ojedinelým výnimkám v rámci dynastie a desiatok arcivojvodov.
Vysvetlenie je jednoduché. Na adresu Habsburgovcov sa v slovenskej tlači a vo verejnej mienke už roky len ťažko hľadali pozitívne slová a skôr narastala kritika skutočnosti, že Slovákov za ich vernosť a lojalitu cisársky dvor obetoval v záujme vlastných globálnych cieľov. A keďže Slováci boli príliš malou figúrkou na šachovnici dejín, asi si to cisár a dvorská kamarila ani poriadne neuvedomovali.
Práve následník trónu František Ferdinand bol v tomto smere skutočnou výnimkou. Vo svojich koncepciách demontáže dualizmu a v protimaďarských postojoch sa totiž chytal všetkých možných spojencov a našiel ich aj medzi Slovákmi. Už od čias tragédie v Černovej boli jeho ľudia v styku s Milanom Hodžom a v roku 1913 prijal aj delegáciu Slovenskej národnej strany, čím legitimizoval seba ako jednu z alternatív slovenskej politiky.
