Píše analytik INESS Martin Vlachynský
Náhoda chcela, že sa v posledných dňoch na legislatívno-politickom nebi zišli dve udalosti, ktoré zdôrazňujú potrebu, ale aj nevýhody zavedenia takzvanej Sunset clause (alebo tiež Sunset provision).
Asi najznámejším výrokom Miltona Friedmana je, že „nič nie je trvalejšie ako dočasné vládne opatrenie“. Skutočne, množstvo prijatých zákonov sa ukáže ako zbytočných, nezmyselných či priamo škodlivých. Niektoré sa takými stanú až po čase, keď sa zmenia podmienky v spoločnosti. Iné sú prijaté pre nejakú akútnu situáciu (kríza, živelná pohroma). Politici ich však pričasto „zabudnú“ zrušiť.
Sunset clause (ak chceme byť verní slovenčine, tak akási „klauzula o západe slnka“) je opatrenie, ktoré automaticky priraďuje exspiráciu všetkým legislatívnym opatreniam, ktoré príjme vláda. Môže sa vzťahovať na každý prijatý zákon, alebo len na určitú skupinu prijatých zákonov či regulácií (napríklad na dane, pracovné právo a podobne).
Znamená, že prijatý zákon po „iks“ arbitrárne stanovených rokoch automaticky prestane platiť – pokiaľ nie je v parlamente obhájený jeho zmysel a odhlasované predĺženie trvanlivosti.
