Milý António,
ako Ti hovorili v Jáchymove, o tom sme sa nebavili. Bol si mukl, „muž určený k likvidaci“. Temným, ale i tým vo vlastných tieňoch, sa ťa zlikvidovať nepodarilo. Akokoľvek, človek, systém mieni, Prozreteľnosť mení.
V Ríme, kde si doštudoval teológiu, ťa oslovovali António. Pápež Pavol VI., keď na Teba vložil ruky, vedel, že svätí mimoriadneho kňaza. Všetci, ktorých v ten deň vysväcoval, boli mimoriadni.
Ďakujeme ti za posviacku nášho manželstva v bratislavskom Blumentáli, mladucha zo západu, ženích z východu, i to bolo začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia mimoriadne, ale nie pre teba.
Ďakujem i za mnohých nepokrstených, neobirmovaných, nekonfirmovateľných, i za takých, ktorí sa zdráhali vstúpiť do chrámov, iba ak pre pamiatky, ďakujem s vedomím, že jediné poverenie vyjadriť vďaku za nich, sú ich slová: „Niečo na tom bude. Takéto svedectvo stačí na niekoľko ľudských životov.“
Skoro ráno sme ti zavolali k tvojim narodeninám a bol si pri telefóne, hoci pol roka predtým bol pri telefóne iba odpovedač. Sviežo si odpovedal: „vrátil som sa domov po polnoci“. Po polnoci, podľa nemeckých zvykov, mala sa už oslavovať tvoja osemdesiatpäťka, ale o tej večer predtým v Obludáriu s Pištom „Vandal“ Chrappom, ktorému si živo naživo odpovedal, príznačne pre Teba, nebolo slov.
