Píše politológ a prezident IVO Grigorij Mesežnikov
Prehrou v prezidentských voľbách sa pre Smer a jeho predsedu zásadne zmenila situácia. Možnosti Roberta Fica, ako na ňu reagovať, sú pritom obmedzené.
Keď pred marcovými prezidentskými voľbami komentátori diskutovali o dvoch základných scenároch povolebného vývoja – v prípade víťazstva Roberta Fica alebo jeho rivala Andreja Kisku, úvahy o tom, ako zvolenie jedného alebo druhého môže ovplyvniť ďalšie pôsobenie vládneho kabinetu, patrili k najfrekventovanejším.
Napokon, hlavným motívom kandidovania premiéra Roberta Fica bola snaha nepustiť prezidentský post z rúk Smeru a tým zabezpečiť čo najkomfortnejšie podmienky na vládnutie jednofarebného kabinetu tejto strany.
Nenaplnený scenár
Výsledkom víťazstva Roberta Fica mal byť absolútny mocenský monolit pod jeho vedením (prezident, vláda, parlament, Ústavný súd, Najvyšší súd, Generálna prokuratúra, špeciálna prokuratúra, SIS, NBÚ, NKÚ, ÚVO, ÚRSO) a hybridný vládno-prezidentský model pôsobenia výkonnej moci, v ktorom kľúčovú úlohu mala zohrávať personálna autorita a politická váha Roberta Fica. Ten aj napriek pomerne slabým prezidentským právomociam mal zostať najsilnejším mocenským hráčom v štáte, pričom moc Smeru sa mala reprodukovať v nasledujúcich volebných obdobiach aj vďaka postupne presadzovaným legislatívnym zmenám.
Bolo viac ako zrejmé, že Robert Fico by po svojom zvolení uplatňoval model aktivistického prezidenta, ktorý by nielen maximálne využíval formálne právomoci (s perspektívou ich posilnenia), ale vstupoval by do faktického rozhodovacieho procesu v exekutívnej oblasti.
