Položil som vnukov do siete a hojdali sa. Ten menší, už ročný, zrejme prvýkrát, lebo sa tváril ako objaviteľ. Študoval ten pocit hojdania, skúmal, či to je príjemné, alebo sa treba rozplakať. Pripomenulo mu to pocity v maminom bruchu, tak sa usmial a nechal to vplývať na seba. Starší, má päť, už hojdanie zažil, vedel o jeho príjemnostiach, usmieval sa stále.
Prečo som sa však neusmieval ja? Prečo som sa na sieť díval očami mizantropa a prečo si ja už do siete neviem sadnúť a dívať sa na ňu ako na sieť, v ktorej sa iba hojdá a človek si užíva? Čo sa to stalo medzi prvým a šesťdesiatym rokom, že človek začne komunikovať na nedôverčivej vlne, plný sklamaní a podozrení?
