Ľahkosť, s akou u nás v poslednom čase politici navrhujú a hlasujú za zmeny ústavy, je neznesiteľná.
Novelizácie základného zákona štátu, ktorý by mal v prvom rade určovať, aký charakter ten ktorý štát má a aké sú vzťahy medzi jeho jednotlivými orgánmi, neprichádzajú po premyslenej úvahe a dlhotrvajúcej debate a niekedy ani nesúvisia s organizáciou moci v štáte.
Sú za nimi len zištné a krátkodobé motívy či iracionálny strach a týkajú sa podružných záležitostí, ktoré stačí upraviť v obyčajných zákonoch. Utorňajšie vyjadrenie premiéra Fica o ústavnom zákaze vývozu vody je presne také.
Je to len mesiac, čo na paranoidných internetových stránkach vypukla panika okolo zákona o vodách, ktorý pripravilo ministerstvo životného prostredia. O týždeň neskôr zacítili šancu opoziční poslanci, ktorí radi čítajú z pier nespokojnej verejnosti, a jeden za druhým zo seba urobili bojovníkov za slovenské zlato. Všetkých, ako zvyčajne, prebíja predseda tej vlády, ktorá zákon schválila a posunula parlamentu: dodá 83 hlasov a ukáže, komu na údajne ohrozenej slovenskej vode skutočne záleží.
