Píše publicista Tomáš Forró
Desať rokov po vstupe do NATO máme zastarané tri štvrtiny obrannej techniky a deväťdesiat percent munície. Je naše koketovanie s Ruskom len náhradou riadnej armády a ropy alebo dlhodobou geopolitickou identitou?
Politický filozof František Novosád kedysi povedal, že funkčnosť štátu sa najlepšie overuje nie v každodennom živote, keď všetko pracuje, ako má, ale vo výnimočných situáciách.
Že to platí v prípade Ukrajiny, asi netreba debatovať. Ukrajinská kríza však odhalila aj limity funkčnosti nášho štátu, hoci všetci dúfame, že také ozajstné overovanie sa preloží na inokedy.
Slovenská armáda dnes nie je schopná zásadnej intervencie ani na vlastnom území – to potvrdzujú najvyšší slovenskí dôstojníci – a život na plyne z našich núdzových zásobární si možno onedlho vyskúšame už druhýkrát za posledných pár rokov.
Slovenská armáda je v kritickom stave, môže to mať fatálne následkyČítajte
Slovensko a Maďarsko, bastardi matky Rusi
Téma znižovania energetickej závislosti od Ruska bola roky pre naše modré aj červené vlády len akousi „haluzou“, rovnako ako modernizácia obrany. Doteraz sa na tom štiepila aj naša visegrádska jednota.
Česko s prepojením na západné potrubia a modernizovanou armádou si rozumie o čosi lepšie s Poľskom, ktoré má úzke vzťahy s USA, schopnú armádu a investície do obrany a onedlho dokončí námorný plynový terminál umožňujúci prijímať dodávky plynu z celého sveta.
Slovensko zatiaľ aj s Maďarskom má nielen zahnívajúcu ruskú bojovú techniku, ale aj vo väčšej miere plyn, ropu a jadro – ktoré my používame ako komodity a Rusko ako zahraničnopolitickú zbraň. A táto závislosť sa zreteľne prejavuje.
