Z vodnej psychózy, ktorej klinická forma straty kontaktu s realitou zasiahla slovenskú politiku naprieč spektrom, sa dá vysmiať ešte lepšie než napríklad z manického zbierania bločkov.
To, že sa Ústava a zákony idú meniť pod vplyvom paranoidno-konšpiračných teórií, je však najmä ilustrácia obludnej miery, v akej sa iracionalita čoraz viac vkráda do spravovania štátu a politických rozhodnutí.
Debata, že dehydratácia Slovenska je číra fikcia, vody je dosť, prší ako pršalo pred sto či tisíc rokmi, nemá význam, keďže väzbu na realitu narušilo blúznenie sociálnych sietí. Iste, klimatické zmeny môžu krajinu aj vysušiť – čo sa nedá vylúčiť – ale to je proces na desaťročia. Export vody tu a teraz v množstvách, ktoré sú v relácii k celkovej hydrologickej bilancii zanedbateľné, bezpečnosť detí a vnukov nijako neovplyvní.
Keby teda bol o vývoz nejaký záujem, ale nie je, keďže kým nezačnú smädiť inde, niet ani rentability investície. Na tejto úrovni je dobrá aj otázka, či by nebol rozumnejší zákon o podpore vodníkov na Slovensku (napríklad z kohézneho fondu), ktorí by strážili „strategickú surovinu“ pred kradmou rukou cudzích kapitalistov. No. A ešte by sa aj znížila nezamestnanosť.
