Píše autor a lekár Peter Celec
Lekári, nemocnice, poisťovne a ministerstvo – to sú hlavní hráči v priemysle zvanom zdravotníctvo. Vzťahy medzi nimi sú medzičasom v našich končinách také komplikované a prepletené, že pri tom vôbec nepotrebujú pacientov, tí skôr len prekážajú, veď stačia ich rodné čísla.
Nebolo to tak dávno, keď pacient prišiel k lekárovi, ten ho vyliečil (alebo nie) a dostal zaplatené (alebo nie). Postupne k tomuto jednoduchému a priamočiaremu vzťahu lekár – pacient pribudli dobre mienené nemocnice, poisťovne a napokon ministerstvá.
A tak dnes, keď majú lekári pocit, že dostávajú málo peňazí, nebudú ich pýtať priamo od pacientov, ale vydierajú nemocnice. Pacient zas za výkony neplatí lekára, ale poisťovňu, a aj to takým spôsobom, že o tom drvivá väčšina pacientov – klientov ani nevie.
Kedy vznikol problém
Neviem, či sú o tom relevantné štatistiky, ale minimálne v mojom okolí každý zažil zo strany lekára povýšenecké správanie, absenciu empatie, ale aj dlhé čakanie na päťminútové bezvýsledné vyšetrenie a neochotu čokoľvek vysvetliť. Častá arogancia lekárov je odvodzovaná z informačnej asymetrie. Lenže na rozdiel od arogancie, rozdiely medzi tým, čo vie lekár a čo pacient o chorobe, tu boli vždy.
Problém vznikol práve vtedy, keď sa nahradil priamy vzťah lekár – pacient. Ak neberieme do úvahy úplatky, plat ani kariéra lekára nijako nesúvisia s tým, ako sa k pacientovi správa, či postupuje pri diagnostike a liečbe tak, ako sa má.
