Píše Daniel Altman, americký ekonóm a novinár
Na rozdiel od trénerov, u prezidenta Argentínčania nemajú istotu, o aké ideály sa opiera, a tak ho ani nemôžu zobrať na zodpovednosť, keď sa im spreneverí.
Hoci je menej krvavá, história argentínskeho futbalu je turbulentná rovnako ako politika tejto juhoamerickej krajiny.
V miestnom futbale za posledných štyridsať rokov dominovali tri školy, v politike dve. Ale kým jednotlivé koncepcie futbalu sú ľahko identifikovateľné a rozlíšiteľné, tie politické sú vratké a neustále sa menia.
Radostná fiesta
Spýtajte sa hociktorého argentínskeho futbalového fanúšika, aký druh futbalu by mal reprezentačný tím hrať a pravdepodobne dostanete jednu z týchto troch odpovedí: menottizmus, bilardizmus alebo bielsizmus. Každý reprezentuje bývalého trénera a každý okrem futbalovej taktiky obsahuje aj politický a kultúrny nános.
César Luis Menotti priviedol argentínske mužstvo v roku 1978, teda ešte pred nástupom Diega Maradonu, k titulu majstrov sveta. Jeho štýl bol aristotelovský – zdôrazňoval, že sa má maximálne realizovať kreatívny potenciál hráčov, ktorý pôsobí na ihrisku i v spoločnosti.
Futbal nazval „radostnou fiestou, na ktorej sa ľudské bytosti musia zúčastňovať, pretože vyjadruje ich pocity a prináša šťastie z toho, že ste živí“.
Ako povedal, chcel vyhrať, „pretože môj tím hral lepšie, nie preto, že som súperovi nedovolil hrať“. Pre Monettiho bol futbal silou dobra a mohol sa hrať len pozitívnym spôsobom.
