Píše Ishaan Tharoor,
zahraničnopolitický komentátor denníka Washington Post
Bola to najšokujúcejšia porážka v histórii majstrovstiev sveta. Semifinálová anihilácia Brazílčanov na štadióne v Belo Horizonte rukou, či skôr nohami, bezchybných Nemcov priviedla turnaj k desivému koncu.
Po miliardách dolárov, ktoré hostiteľská krajina vynaložila na štadióny, po rokoch výstavby a príprav, po takých vybičovaných očakávaniach, ktoré vzbudzoval najslávnejší národný tím celého sveta, si nikto nepredstavoval, že tu zažije svoju vôbec najhoršiu porážku na mondiale. Ale stalo sa.
Reakciou bola zmes hnevu a zúfalstva. Stredajšia titulná strana jedného z najdôležitejších brazílskych denníkov bez obalu uviedla: „Hanba, smútok, poníženie.“ Iný titulok hlásal: „Historická pohana.“
Dosah tohto monumentálneho úderu bude pravdepodobne cítiť mesiace, ba roky. A neprejaví sa to len vo futbale.
Mŕtve Maracanazo
Brazílsky futbalový príbeh sa pred majstrovstvami sveta sústreďoval výhradne na traumu z roku 1950, keď Brazília hostila turnaj naposledy. Výsledkom prekvapivej prehry 1:2 s Uruguajom v Riu de Janeiro (v podstate šlo o finále, hoci turnaj mal vtedy inú štruktúru) bolo národné zúčtovanie s futbalistami: porazený domáci tím ľudia hanili a ponižovali.
Krajinu tento smútok tak dostal, že národný tím opustil tradičné biele dresy a vymenil ich za dnes ikonickú žlto-modrú kombináciu.
Hoci dnes sa môže hrdiť tým, že vyhral viac svetových turnajov ako ktokoľvek iný, celá príprava na končiaci sa šampionát pôsobila dojmom, že Brazília chce pochovať ducha roku 1950, zvaného Maracazano, čo je kombinácia názvu riodejaneirského štadióna Maracanã a slova vyjadrujúceho ranu.
