Píše Peter Singer,
profesor bioetiky na Princetonskej univerzite
Nezávislosť malého štátu stojaceho mimo politického a hospodárskeho zoskupenia, ako je Európska únia, by dnes bola riskantná. Vnútri Únie sú však bariéry medzi štátmi – a tým aj ekonomické a politické riziká nezávislosti – menšie.
Zoberme si napríklad Škótsko, kde 18. septembra prebehne referendum o nezávislosti. Britský premiér David Cameron sa vyslovil proti tomu, aby Škótsko opustilo Spojené kráľovstvo, ale nestavia sa proti referendu samotnému. Prieskumy verejnej mienky o otázke „Malo by byť Škótsko nezávislou krajinou?“ naznačujú, že „áno“ pravdepodobne jasnú väčšinu nezíska.
V Španielsku prebieha celoštátna diskusia o nezávislosti Katalánska, kde národnú identitu posilňuje fakt, že väčšina obyvateľov tohto regiónu hovorí okrem španielčiny aj po katalánsky. Škótskou gaelčinou naproti tomu hovorí len asi percento Škótov. Možno aj preto sa podpora nezávislosti v Katalánsku javí ako oveľa širšia: približne polovica obyvateľov tohto regiónu tvrdí, že odtrhnutie podporuje.
Španielsky parlament drvivou väčšinou hlasov zamietol možnosť, aby katalánska vláda usporiadala referendum o nezávislosti, a ústredná vláda vyhlásila, že takéto hlasovanie by bolo protiústavné. Artur Mas, predseda katalánskej regionálnej vlády, sa zaviazal, že aj napriek tomu usporiada nezáväzné referendum.
Stačí väčšina na odtrhnutie?
Ak väčšina voličov v určitom jasne vymedzenom regióne uprednostňuje nezávislosť, znamená to, že majú právo odtrhnúť sa? Nepochybne tu treba odpovedať na viac ako jednu otázku.
