Tento článok si niektorí ľudia prečítajú v jeho digitálnej podobe, iní sa k nemu dostanú na stránkach tlačeného vydania denníka SME. Tí prví majú výhodu, že si k téme môžu prečítať názory iných ľudí v diskusii pod článkom, tých druhých zas nebudú vyrušovať žiadne blikajúce bannery.
Čitatelia digitálnej verzie môžu text lajknúť alebo tweetnuť (autor im to vlastne odporúča), čitatelia printovej verzie naň môžu pokojne vyliať kávu a nič strašné sa nestane.
Vymenúvať plusy a mínusy tej-ktorej platformy by sme mohli dlho. Na web by sa zmestili, no v novinách až toľko miesta nemáme, a preto uvedieme už len jednu výhodu, ktorú majú čitatelia novín: ešte skôr, než začali tento text čítať, vedeli, že nie je najdôležitejším textom z dnešného vydania novín. Nie je na titulke, nesprevádza ho veľká fotografia a nie je ani uvedený najväčším titulkom na dvojstrane.
Všetko rovnaké?
Na webe je to iné. Tam sú si všetky články až na pár drobných detailov rovné. Majú rovnako veľké fotky, rovnako veľké písmo, plus-mínus rovnaký dizajn a valia sa na nás v tom istom prúde správ.
„Stream“, ako sa tento tok správ v angličtine nazýva, je neoddeliteľnou súčasťou webu. Týmto spôsobom sú zobrazené produkty na stránkach e-shopov, články na SME.sk, príspevky na Facebooku… Takto internet funguje. Otázne je, či je to aj jediný spôsob, ako môže fungovať online žurnalistika.
Tlačené médiá pomaly, ale isto umierajú a manažéri médií hľadajú vhodný model fungovania ich digitálnych nasledovníkov. V procese tohto hľadania by sme nemali zabúdať na dve dôležité vlastnosti novín:
