Píše Óscar Arias (1940),
bývalý prezident Kostariky, nositeľ Nobelovej ceny za mier
Problém nie je v imigračnom zákone Spojených štátov, ale v krajinách Strednej Ameriky, ktorým by USA mali pomôcť.
Prúd vystrašených stredoamerických detí, ktorý zaplavil južnú hranicu Spojených štátov, aby unikli násiliu a chudobe svojich domovských krajín, spustil vo Washingtone vášnivú a často trpkú debatu.
Na vlastnú škodu väčšina amerických lídrov postráda reálny pohľad na túto tému. Konzervatívci, ktorí sú proti žiadosti prezidenta Baracka Obamu, aby pre krízu uvoľnili mimoriadne fondy, ho kritizujú za to, že chce liečiť len prejavy choroby, ale nie jej príčinu.
Spolovice majú pravdu, ale spolovice sa veľmi, veľmi mýlia. Podľa nich je totiž príčinou choroby laxný imigračný zákon, slabá ochrana hraníc či nedostatočne tvrdé tresty. Ale tento problém nemôže vyriešiť žiaden trest, žiaden múr a ani žiadna armáda.
Nemožnosť života v domovine
Často hovorím, že na to, aby chudoba cestovala, nepotrebuje žiaden pas. Ak tieto deti – niektoré z nich podporuje v ich snahe rodina, iné sa pre cestu rozhodnú samy – mienia riskovať svoj život na streche neslávne známeho vlaku, idúceho naprieč Mexikom a známeho pod menom La Bestia, čelia hrozbe znásilnenia a zneužívania, čo počas svojej púte zažili už mnohé deti, predávajú svoj majetok i svoje telá a svoje zárobky dávajú bezškrupulóznym pašerákom, čo iného by ich ešte mohlo odradiť? Čo horšie, než čím trpia dnes, by mohli USA týmto deťom urobiť? A prečo táto veľká krajina vôbec kladie takúto otázku?
