Švagrinú môjho kamaráta zasiahol blesk. Bola s mužom v horách. Nič nenasvedčovalo, že príde búrka. Len odrazu jediný blesk z neba a potom o pár minút dážď.
Záchranári sa k miestu priblížili, ale na pokyn šéfa nemohli opustiť auto. Naopak, volali doň aj muža. Aby sa sám chránil pred nebezpečenstvom blesku. Ten sa vrátil k žene, ktorá bola v bezvedomí, ale dýchala, a ľahol si na ňu v snahe zabrániť podchladeniu. A tak čakali. Na koniec búrky. Žena prežila, ale je väčšinou v nemocnici. Trpí veľmi silnými bolesťami. Jej koža na hrudi pripomína spadnuté jesenné lístie, opisuje mi priateľ. Presvitajú ňou drobné žilky.
Pripomenulo mi to situáciu, o ktorej mi kedysi rozprával Ivan Štrpka. Po čítaní z jeho knihy Medzihry, bábky kratšie o hlavu sa ho v rámci debaty v Nemecku spýtalo s vážnou tvárou mladé dievča, či by to predsa len nebolo pre nás - pre ľudí - lepšie, keby sme neboli citliví, keby sme boli skôr ako bábky. Bez bolesti.
