Ak sa chcete dostať na južný cíp chorvátskeho ostrova Lošinj, musíte prejsť osemdesiat kilometrov kamenistou krajinou. Ak by ste tie kilometre mali prejsť vnútrozemím, bez občasných výhľadov na more a vzdialenú pevninu, nebol by to veľký pôžitok – krajina je jednotvárna, nudná. Nudná pre nás, my sme zvyknutí na obzor, ktorý sa mení každých dvadsať kilometrov.
A predsa oko poteší práve tá jednotvárnosť, ktorú nič neruší. Oko sa totiž nemá na čom zastaviť, prúd myšlienok nemá čo pretrhnúť – na ostrovoch popri ceste nie sú žiadne bilbordy, reklamy, pútače, nič, len nevyhnutné dopravné značky a krajina.
