Píše publicista Juraj Hrabko
Hlavný problém je v zákonoch, ktoré čierne peniaze tolerujú.
Situácia ohľadom financovania politických kampaní – kto čo priznal a kto čo zatajil - môže byť síce zaujímavá, ale nemala by byť aj vzrušujúca. Je totiž len súčasťou kampane o kampani.
To, že politické subjekty ukrývajú darcov, zháňajú peniaze vlastnou hlavou alebo obchádzajú zákony, je predsa už dávno známe.
Stačí azda pripomenúť, že za viac ako 20 rokov politické subjekty vyskúšali mnohoraké spôsoby financovania na prilepšenie si – od vyberania poplatkov za umožnenie privatizácie, pohybujúcich sa na začiatku v priemere 34 a neskôr 20 percent ceny, cez vláčenie miliónov v igelitových taškách až po predaj vzduchu. Dnes už hrajú prím štátne zákazky, keďže Slovensko bolo vytunelované do posledného klinca.
Treba povedať, že napríklad na zháňaní peňazí vlastnou hlavou nie je naozaj nič zvláštne či odsúdeniahodné. To predsa robí a bude robiť každý, kým nezačnú peniaze padať z neba. Problém bol, je a bude najmä v paralelnom účtovníctve a následnom „vďakyvzdaní“. Najmä, keďže hlavný problém je ukrytý niekde inde - v zákonoch, ktoré používanie ukrytých peňazí politickým stranám a hnutiam buď umožňujú, či tolerujú. Alebo oboje zároveň.
